Ako vyzerá chaos bežného dňa v živote bežného človeka, ktorý nie je bežný, lebo každý človek má iný bežný deň, a deň beží a beží pre každého inak. V preklade: kašlite na to, užite si básničku. Konštruktívna kritika vítaná:
Xaos dňa (Xaos II)
Deň.
Zobuď sa. Otvor oči.
Začína každodenná rutina.
Moc
spánku nad snami končí.
Telo sa pomaličky zapína.
Sen,
stopy mysle – zabúdam.
Pár hodín spánku nie je tak veľa …
Noc,
zo sna ostal iba klam.
Pod vodou sprchy pominie chvíľa.
Naskriptovaná zjednodušenina zbytočne zložitého života,
kľud aj panika sa šíria cez zuby každého človeka jak besnota.
Krok mimo.
Sakra!
Budem prať nohavice.
Ešte 5 minút, potom na to zabudnem.
Rutina.
Pracovný deň, sadám za stôl,
príkazy sem, dám ich na pol,
výkazy tam, zapínam stroj,
kávu si dám, nech začne boj,
telefonát, druhý, tretí,
zavesím drát, vyniesť smeti,
kancelária, papier došiel,
ježišmária! – píšem ortieľ.
Tam je problém, hento spraviť,
dnes sa môžem hádam zabiť …
Druhá káva, a fajčpauza!
Chvíľa kľudu.
Puf.
Jop.
Puf.
A späť.
Ešte jedna ma tu zvádza,
pokračujem, poučujem,
vypisujem, idem na snem,
vysvetľujem, že to tak jednoducho nejde.
Som za idiota.
Nazad v kancli, monotónna,
existuje práca moja.
Pokračujem, čosi na em,
zásek, počkať! Tu je chyba!
Prepísať to? Ja to je*em!
Veľmi hlúpy je to prípad.
Podujmem sa na opravu,
pripravím si perá, tužky,
dať to do dobrého stavu,
zasa len z pozície slúžky …
Obed …
Po obede príde drina,
šéfino si nespomína,
inventúra, exekútor,
už sa cítim ako magor.
Behám všade, hore, dolu,
každý z nás sám, potom spolu,
počuť klepot klávesnice,
šum papiera, cinkot mince,
chôdzu ľudí, šepot, vravu,
vrazených do tohto stavu.
Ale vy to neriešite,
prácu máte celkom iste,
nemôžte sa zapodievať,
Práve skončila pracovná doba.
Idete domov, rozrušený,
v tom niečo upúta vaše vnemy,
čudák pred vami, kričí na vás:
„Upadá svet a čas si berie ďas!
Otvorte oči, oVčania,
prichádza čas zlorečenia,
Ú ES Á, NATO, Reptiliáni,
Illumináti, a iní páni!“
Pridávajú sa viacerí,
každý na mňa zuby cerí,
a henten plače, ten narieka,
že už končí čas človeka:
„Ale vo vedomosti je sila!
Ľudia, spojme sa protiBLUAAARGH!“
Vyťahujem z jeho tela sekeru.
Poťažkám ju.
Krv,
steká po čepeli a farbí zem.
Krik,
mohutným sekom keď nohu urvem.
Tanec
smrti je valčíkom prímeria.
Koniec
duše ti tichosťou odmenia.
Lebka
chrupne pod ťažiskom chodidla,
Smola,
chamraď sa hlúposti dožila.
Utekajú, skrývajú sa,
ja sa smejem, zabávam sa.
Jeden beží k svojmu stroju,
že vraj perpettum mobile,
reálne však nefungujú,
a sek naberá na sile.
„Svätá viagra, zachráň ma!“,
skríkne splašene, padne tma.
Otočím sa na ďalšieho …
„Um, ste v poriadku? Nie ste očipovaný?“
Vytrhnem sa zo zamyslenia.
Usmejem sa, pokývem hlavou,
„Je to hlúposť,“ a nepoviem viac,
nepôjdem ja tou „cestou pravou!“.
Zovriem sekáč nakŕmený,
otočím sa, idem domov,
tam ma čaká pokoj verný,
a cestička do ríše snov,
ktorá mi pripomína …
Deň.
Zobuď sa. Otvor oči.
Začína každodenná rutina.
Celá debata | RSS tejto debaty